Mykotické infekcie psov a mačiek

E. ČONKOVÁ, J. BÍLEK, E. SESZTÁKOVÁ Univerzita veterinárskeho lekárstva, Košice, Slovenská republika Veterinářství 2005;55:744-749

SÚHRN
Čonková E., Bílek J., Sesztáková E. Mykotické infekcie psov a mačiek. Veterinářství 2005;55:744-749.
Predložená práca podáva literárny prehľad o najčastejšie sa vyskytujúcich mykotických infekciách psov a mačiek. Stručne charakterizuje hlavných patogénov dermatomykóz a systémových mykóz, klinické príznaky a možnosti terapie.

SUMMARY
Čonková E., Bílek J., Sesztáková E. Mycotic infections in dogs and cats. Veterinářství 2005;55:744-749.
Presented work presents literary review of the most frequent mycotic infections in dogs and cats. Brief characteristics of the main pathogens of dermatomycoses and systemic mycoses, clinical signs and possibilities of therapy is given.

Úvod
Mykotické choroby zvierat sú často podceňované a majitelia veterinárneho lekára navštívia zvyčajne keď sú klinické príznaky veľmi zjavné, alebo v prípade zoonóz na odporúčanie humánneho lekára, keď sú sami infikovaní.
Mykózy sú infekcie vyvolané parazitickými mikromycétami a v závislosti od lokalizácie patologického procesu ich môžeme rozdeliť na povrchové kožné mykózy – dermatomykózy a systémové mykózy, medzi ktoré zaraďujeme subkutánne kožné infekcie a orgánové mykózy.
Dermatomykózy predstavujú infekcie keratinizovaných tkanív (koža, chĺpy, nechty), ktorých pôvodcami sú dermatofyty rodu Microsporum, Trichophyton a Epidermophyton, využívajúce keratín ako nutričný substrát.1 Pomerne často diagnostikovaným patogénom vyvolávajúcim dermatomykózy psov sú aj kvasinky rodu Malassezia spp.2
V prípadoch systémových mykóz sa stretávame s diseminovanou, alebo generalizovanou formou infekcie vnútorných orgánov (zažívací trakt, pľúca, urogenitálny systém a centrálny nervový systém). Dominantnými patogénmi systémových mykóz sú Cryptoccocus neoformans var. neoformans, Blastomyces dermatitidis, Histoplasma capsulatum, Coccidioides immitis a Aspergillus spp.3
Prevalencia plesňovej infekcie je ovplyvnená viacerými vonkajšími (exogénnymi) i vnútornými (endogénnymi) faktormi. Z vonkajších faktorov sú to predovšetkým vysoká relatívna vlhkosť a teplota prostredia, zlé hygienické podmienky chovu, nutričná insuficiencia, chirurgické zákroky, dlhodobá terapia antibiotikami. Medzi vnútorné faktory zaraďujeme: pretrvávajúce infekčné choroby, imunodeficienciu organizmu a endokrinné poruchy. Nie bezvýznamným exogénnym faktorom podieľajúcim sa na vývoji mykotickej infekcie je aj migrácia zvierat. Dovolenkové a dlhodobejšie pobyty zvierat s majiteľmi v zahraničí sú v súčasnosti bežné. Vzhľadom k tejto skutočnosti sa môžu veterinárni lekári v praxi stretnúť s mykózami, výskyt ktorých je v našich podmienkach veľmi vzácny, respektíve sú diagnostikované iba sporadicky.
Ponúkame čitateľom prehľadný článok, v ktorom sú stručne opísané najznámejšie a najčastejšie sa vyskytujúce mykotické infekcie psov a mačiek. Prvá časť je venovaná dermatomykózam. Druhá časť je zameraná na systémové mykózy.

Dermatomykózy
Mikrosporóza
Mikrosporóza patrí medzi najčastejšie diagnostikované dermatofytné infekcie psov a mačiek (77,7%).1 Jej pôvodcom je Microsporum canis, vysokokontagiózny zoofilný dermatofyt, ktorý nie je normálnou súčasťou kožnej mikroflóry a preto sa vždy považuje za patogéna. Rizikovým faktorom rozvoja infekcie sú skupinový chov zvierat, celkové oslabenie zdravotného stavu (malnutrícia, parazitózy, vírusové infekcie), ale aj genetická predispozícia. Na vzniku mikrosporózy sa môže podieľať aj Microsporum gypseum, geofilný dermatofyt, ktorý je zvyčajne pôvodcom sekundárnych dermatofytóz psov a mačiek.4
Prenášačom Microsporum canis môže byť až 89% mačiek, často asymptomatických. Nakoľko sa jedná o zoonózu, až viac ako 50% ľudí sa nakazí mačkami. V subklinickej forme staršie zvieratá nevykazujú žiadne lézie, alebo sú iba diskrétne. Nápadné zmeny sú pozorované najmä u mladých zvierat. Lézie sú zvyčajne okrúhleho tvaru a na postihnutých miestach vznikajú lysiny s priemerom 1 – 4 cm. Ich stred je vyplnený bledými šupinami kože „púdrovitého“ vzhľadu, pričom okraj je erytematózny. Tento typický vzhľad nemusí byť pravidlom. Jednotlivé lézie môžu splývať a vytvárať nepravidelnú konfiguráciu. Na začiatku infekcie sú pozorované vezikuly a pustuly, neskôr vznikajú krusty so zapáleným okrajom.5
Hlbšia invázia patogéna má za následok mierne inflamačné reakcie, v mnohých prípadoch s vyvíjajúcou sa hypersenzitivitou. Pozitívny je in vitro test chlpovej perforácie.6 Predilekčným miestom výskytu je tvárová oblasť a uši.3
Okrem klinických príznakov je dôležité potvrdenie prítomnosti patogéna. Medzi základné diagnostické metódy patria: vyšetrenie Woodovou lampou, priamy mikroskopicky dôkaz a kultivácia vypadnutých, resp. odobratých chĺpov a kožného zoškrabu. Zelená florescencia chĺpov pri použití Woodovej lampy (UV svetlo s vlnovou dĺžkou 330 – 365 nm), ktorú v rutinnej diagnostike veterinárni lekári v praxi používajú, potvrdzuje až v 50% prípadov výskyt M. canis. Priamou mikroskopickou diagnostikou chĺpov a zoškrabu kože v 10% roztoku KOH alebo NaOH je možno detekovať hýfy a artrospóry, resp. artrokonídie dermatofytov v 40 – 60% prípadoch. Pri kultivačných metódach sa biologický materiál inokuluje na selektívne živné pôdy (DTM alebo Sabouradov agar), ktoré sú inkubované pri 25 – 30 °C 2 – 3 týždne. Identifikácia patogéna sa vykonáva mikroskopicky.7 Napriek časovej náročnosti, čo je z hľadiska terapie nevýhodné, presne stanoví pôvodcu infekcie. Vysoká senzitivita v porovnaní s priamou mikroskopickou detekciou, alebo kultiváciou sa dosahuje v sérodiagnostike pomocou ELISA metód.8
Na liečbu sa odporúča griseofulvín (50 mg/kg ž. hm. p. o. každých 24 h), ktorý je však kontraindikovaný gravidným a imunosuprimovaným zvieratám.9 Z azolových prípravkov sa v liečbe uplatnil 1% prípravok na báze klotrimazolu, ktorý sa nanáša na postihnuté miesto dvakrát denne do vymiznutia klinických príznakov.10 U mačiek sa pri zvládnutí infekcie vyvolanej Microsporum canis ukázal vhodný 0,2% roztok enilkonazolu v kombinácii s p. o. podávaným lufenuronom.11 Efektívnou je tiež liečba itrakonazolom podávaným p. o. kontinuálne 28 dní v dávke 10 mg/kg.12
Trichofytóza
Trichophyton mentagrophytes var. mentagrophytes patrí medzi ďalších významných pôvodcov dermatofytóz psov a mačiek. Rezervoárom infekcie sú hlodavce chované a vyskytujúce sa v domácnostiach (králiky, myši, potkany). U psov je trichofytóza lokalizovaná v oblasti hlavy, krku, končatín, avšak napadnuté môžu byť aj ďalšie časti tela. U mačiek je infekcia rozšírená najmä na hlave, krku a hrudníku. U oboch zvierat sa na predilekčných miestach vytvárajú chrasty a koža má charakter „azbestovitej kôry“. Infikovaná epiderma sa postupne uvoľňuje, vypadáva srsť a vznikajú začervenalé, zhrubnuté fľaky a plôšky, ktoré svrbia.3 Na dôkaz invázie dermatofyta do epidermy alebo chĺpov sa používajú rovnaké diagnostické metódy ako pri mikrosporóze. Pri vyšetrení Woodovou lampou v prípade infekcie vyvolanej Trichophyton sp. florescencia absentuje, a preto je dôležité odobratý biologický materiál podrobiť ďalšiemu vyšetreniu.5
Liečba sa zabezpečuje prípravkami na báze itrakonazolu. Terapeutická dávka sa pohybuje od 10 – 20 mg/kg podávaná denne p. o., alebo v 48 hodinových intervaloch.12
Epidermofytóza
Rod Epidermophyton, ktorý taxonomicky zaraďujeme medzi Ascomycota je reprezentovaný dvoma významnými druhmi Epidermophyton floccosum a Epidermophyton stockdaleae. Z medicínskeho hľadiska má význam iba E. floccosum a infekcie vyvolané touto plesňou sú veľmi vzácne. Postihujú predovšetkým imunosuprimovaných pacientov.13
Klinické príznaky infekcie sú podobné ako pri iných dermatofytózach. U ľudí sa patogén lokalizuje predovšetkým v inguinálnej oblasti, na vnútornej strane končatín a v genitofemorálnej oblasti. Postihnutá epiderma je od zdravej ohraničená, vyvýšená, červenej až červeno-hnedej farby a intenzívne svrbí.14 V dostupnej literatúre nie sú uvedené predilekčné oblasti lokalizácie patogéna u zvierat. Izolovaný bol z paznechtov, pazúrov, kopýt a chlpov zvierat.3
In vitro testy ukázali na dobrú antifungálnu aktivitu posakonazolu, ravukonazolu, itrakonazolu, flukonazolu a terbinafínu.15
Malasezióza
Zo siedmych známych druhov malasézií (Malassezia furfur, pachydermatis, sympodialis, obtusa, globosa, slooffiae, restricta) boli vo veterinárnej medicíne diagnostikované Malassezia pachydermatis, Malassezia furfur a M. sympodialis ako pôvodcovia otitíd a alergických dermatitíd.2
Malassezia pachydermatis predstavuje súčasť prirodzenej mikroflóry kože psov a mačiek. Zaraďujeme ju medzi lipofilné, saprofytické bazidiomycétové kvasinky ovoidného alebo elipsovitého tvaru s hrubou stenou, bez tvorby pseudomycélia. Približne 50% klinicky zdravých psov je nositeľom tejto kvasinky. Malasezia sa izoluje z povrchu kože, oblasti pysku, brady, vonkajšieho ušného kanála, análnych vačkov, vagíny a rekta, pričom predstavuje potenciálneho patogéna. Predispozíciou vzniku infekcie je excesívna produkcia kožného mazu, znížená kvalita kožného mazu, akumulácia vlhkosti, poškodenie epidermy a spolupôsobiace dermatózy.16 Rovnako niektoré choroby (diabetes melitus, atopia atď.), bakteriálne kožné infekcie, poruchy keratinizácie (seborrhea), endokrinopatie (hypothyreoditída, hyperadrenokorticizmus), imunologické dysfunkcie a kožné neoplázie podmieňujú vznik malaseziózy.17
Výrazným klinickým príznakom je intenzívny pruritus a silný zápach rozkladajúceho sa tuku. V počiatočnom štádiu infekcie u postihnutých zvierat sú zisťované alopécia, lokalizovaný alebo difúzny erytém, erytematózne papuly a makuly, krusty, šupinatosť faciálnej oblasti, na trupe, v perianálnej, periunguálnej, interdigitálnej oblasti a v kožných záhyboch. V chronických prípadoch je zaznamenaná hyperpigmentácia a ďalšie sekundárne lézie v dôsledku škrabania a olizovania (erózie, lichenifikácia).18
Infekcia sa vyskytuje u psov rôznych plemien (západný horský teriér, anglický seter, kokršpaniel, Shi Tzu, nemecký ovčiak), v rôznom veku a u oboch pohlaví.19,20
Diferenciálna diagnostika zahŕňa vylúčenie ektoparazitizmu (napr. demodikózy) a kožnej alergie. Cytologické vyšetrenie, kultivácia a histopatologické vyšetrenie vzoriek z postihnutej kože slúžia na potvrdenie prítomnosti patogéna.16
Na liečbu malaseziózy sa používajú rôzne lokálne antifungálne prípravky na báze ketokonazolu, mikonazolu, klotrimazolu a chlorhexidínu (napr. šampóny, krémy, gély, lotia, kúpele, spreje) v kombinánácii so systémovými azolovými antimykotikami (ketokonazol, itrakonazol, flukonazol).16

Systémové mykózy
Kryptokokóza
Cryptococcus neoformans var. neoformans je saprofytická okrúhla až oválna kvasinkám podobná pleseň. Aj keď je rozšírená po celom svete, s vyššou incidenciou sa stretávame v tropických a subtropických klimatických pásmach. Infikuje najčastejšie mačky, psy a ľudí. Zdrojom infekcie je kontaminovaná pôda a exkrementy. Prenáša sa priamym kontaktom, alebo inhaláciou pôdneho, resp. fekálneho aerosolu obsahujúceho patogénny mikroorganizmus, ktorý je izolovaný predovšetkým z pľúc, ale pri diseminovanej forme infekcie napadá aj ostatné orgány.21
U mačiek sú klinické príznaky pozorované predovšetkým v nosovej dutine, centrálnom nervovom systéme, očiach, koži alebo v podkožnom tkanive. U psov postihuje najčastejšie CNS.
Respiratórne infekcie sú charakterizované kýchaním, chronickým mukoidným, mukopurulentným alebo hemoragickým unilaterálnym, resp. bilaterálnym nazálnym výtokom, subkutánnym opuchom nad faciálnou kosťou, orálnymi léziami a mandibulárnou lymfadenopatiou. Popisovaná je tiež letargia, anorexia a pokles hmotnosti.
Neurologické príznaky sú spojené s intrakraniálnymi zmenami, ktoré sa prejavujú záchvatmi, parézou, zmenou správania, ataxiou a oslepnutím.
Pri očnej infekcii postihnutými sú retina, chorioidea a očný nerv. Klinicky sa to prejaví dilatovanou, nereagujúcou pupilou, poškodením sietnice a slepotou.22
Pri kožnej forme sú u mačiek pozorované ulceratívne lézie a noduly vyskytujúce sa na koži a v podkožnom tkanive.23
Pôvodcu kryptokokózy možno nájsť v pulmonárnom tkanive odobratom biopsiou, alebo v cerebrospinálnej tekutine. Pomerne ľahko sa identifikuje mikroskopicky po ofarbení metylénovou modrou, Gramovým farbivom alebo tušom (India ink). Rýchle výsledky sa získajú aj pomocou kapsulárneho antigénového testu, ktorý detekuje fungálny antigén v sére alebo cerebrospinálnej tekutine.24
Liečba spočíva v podávaní amfotericínu a jeho kombinácie s flucytozínom, poprípade ketokonazolom.25 Prípravky na báze ketokonazolu a itrakonazolu podávané p. o. predstavujú efektívnu a pohodlnú liečbu pre mnohých majiteľov a okrem toho nie je nebezpečie renálnej toxicity spojenej s amfotericínom.26
Histoplazmóza
Histoplazmóza je mykotická infekcia diagnostikovaná u rôznych cicavcov. Postihuje najmä psy, mačky a ľudí. Vyvoláva ju dimorfná pleseň Histoplasma capsulatum, ktorá sa ako endemit vyskytuje predovšetkým v teplejších a subtropických oblastiach sveta. Najväčšia koncentrácia výskytu je v oblasti riek Ohio a Mississippi, ako aj Rio Grande. V regiónoch strednej a južnej Ameriky, Puerto Rico, západnej Afriky, juhovýchodnej Ázia je incidencia pomerne nízka. V Európe je histoplazmóza takmer neznáma.27 Pleseň inklinuje predovšetkým k vlhkej pôde, ako aj k pôde s vysokým obsahom dusíka (vtáčie a netopierie výkaly).28
Infekcia je vyvolaná kontaminovaným prostredím obsahujúcim infekčného elementa. Najčastejšie sú infikovaní športoví a loveckí psy. Príznakmi infekcie sú strata hmotnosti, chronický kašeľ, dyspnoe, kožné abscesy, horúčka, anorexia a niekedy aj oslepnutie. Výrazné zmeny sú evidované v pľúcach, lymfatických uzlinách, očiach, na koži, kĺboch a kostiach. Pľúcna forma sa vyskytuje až v 85% prípadoch. Nie je známy prenos zo zvieraťa na človeka.6 K infekcii dochádza po inhalovaní spór a mycéliových fragmentov z kontaminovanej pôdy. V organizme je Histoplasma transformovaná do kvasinkovej fázy a navodzuje intracelulárnu infekciu pľúcnych makrofágov. Ochorenie má zvyčajne priebeh chronickej granulomatóznej pneumónie.
Pri intestinálnej forme histoplazmózy sú diagnostikované nálezy v tenkom a hrubom čreve (extenzívne granulomatózne zhrubnutie stien, mukózna ulcerácia), často spojené s mezenterickými a viscerálnymi lymfadenopatiami.29
Definitívna diagnóza sa určuje na základe identifikácie H. capsulatum založenej na cytologickom alebo histopatologickom vyšetrení. Pri diseminovanej forme sa vykonáva aspirácia lymfatických uzlín, kožných nodulov, kostnej drene, pečene, sleziny, alebo endotracheálnej tekutiny. Pri intestinálnej forme sa izoluje zo zoškrabu rektálnej mukózy. Ak cytologické vyšetrenie nie je jasné, robí sa biopsia orgánov a histopatologické vyšetrenie.30
Liečba sa zabezpečuje amfotericínom (dávka 0,7 – 1 mg/kg/d p. o.) alebo itrakonazolom (dávka 5 – 10 mg/kg/d p. o.) a trvá 4 – 6 mesiace.31
Blastomykóza
Blastomykóza patrí medzi najčastejšie sa vyskytujúce systémové mykózy postihujúce najmä psy a ľudí. Mačky a ostatné zvieratá sú infikované zriedka. Infekciu vyvoláva Blastomyces dermatitidis, termofilná dimorfná kvasinka, rozmnožujúca sa vo vlhkých, kyslých pôdach s rozkladajúcou sa vegetáciou, alebo vo výkaloch živočíchov.30
Ku vzniku blastomykózy dochádza po inhalovaní konídií nachádzajúcich sa v aerosole prostredia a následnej depozícií patogéna v alveolách. Ak je inokulum veľké, alebo zviera imunosuprimované, dochádza ku diseminácii a klinickým prejavom infekcie. Až v 85% prípadoch sa manifestuje vo forme pulmonálnej infekcie. Dyspnoe a kašeľ sú typickými príznakmi. Akútna, alebo chronická intersticiálna pyogranulomatózna pneumónia difúzne postihujúca oba laloky, tracheobronchiálna lymfadenopatia a pleurálna efúzia sú sprievodnými prejavmi choroby. Pomerne často sa blastomykóza vyskytuje v diseminovanej forme. Predilekčnými miestami sú periférne lymfatické uzliny (60%), koža (40%), oči (40%), kosti, CNS (demencia, slepota, ataxia), urogenitálny trakt (genitálie samcov), mliečna žľaza a nosná dutina.29,32
V diagnostike sa využíva sérologické vyšetrenie je založené na pozitivite agar gél imunodifúzneho testu (AGID) alebo komplement fixačného titru. Tiež cytológia a biopsia umožňujú definitívne potvrdenie diagnózy.29
Liečba je zdĺhavá (2 – 3 mesiace) a zabezpečuje sa prípravkami na báze itrakonazolu. Účinná terapeutická dávka sa pohybuje od 5 – 10 mg/kg/deň p. o.33 Ketokonazol je alternatívnym liečivom, aj keď s nižšou efektivitou a dlhšou dobou terapie.34 Azolové prípravky môžu byť kombinované s lipidovým komplexom amfotericínu, pričom kumulatívne dávky sa pohybujú od 8 do 12 mg/kg ž. hm.35
Kokcidioidomykóza
Pôvodcom tejto systémovej mykózy je Coccidioides immitis. Infekcia sa najčastejšie prejavuje v pulmonálnej forme charakterizovanej chronickou granulomatóznou pneumóniou a tracheobronchiálnou adenopatiou. Sprevádzajúcimi klinickými príznakmi sú kašeľ, horúčka, nevoľnosť a občasná dyspnoe. Pri diseminovanej forme sú postihnuté kosti a kĺby (osteoproliferatívna kostná reakcia), abdominálne vnútornosti (slezina, pečeň, omentum, lymfatické uzliny, obličky), srdce a perikardium (myokarditída, perikarditída), oči (uveitída), semeníky, koža (ulceratívne noduly).29
Patogén sa diagnosticky potvrdzuje mikroskopicky, alebo histopatologickým vyšetrením biologického materiálu. Komplement fixačný test, AGID test alebo ELISA test predstavujú ďalšie metódy dôkazu infekcie.29
Na liečbu sa používajú azolové prípravky (ketokonazol, itrakonazol, flukonazol).30 Úspešná liečba sa dosahuje aj podávaním lufenuronu s dávkou 5 mg/kg alebo 10 mg/kg na deň p. o. pre psov počas 16 týždňov.36
Aspergilóza
Pôvodcom aspergilózy psov a mačiek je hlavne Aspergillus (A.) fumigatus.37 Potencionálnymi patogénmi sú aj A. flavus, A nidulans, A. deflectus, A. niger a A. terreus. Tieto mikroskopické vláknité huby, ktoré kontaminujú rôzne substráty môžu navodiť infekciu po inhalácií spór v respiratórnom trakte, kde sú nachádzané granulomatózne lézie a noduly. Gastrointestinálny trakt je postihnutý zriedka. Citlivé sú predovšetkým imunosuprimované zvieratá pri dlhodobej antibiotickej liečbe. Najčastejšou formou nákazy je nazálna a paranazálna aspergilóza, ktorá sa manifestuje výrazným poškodením nazálnych a paranazálnych dutín, progresívnou deštrukciou nosovej sliznice a osteomyelitídou frontálnych sínusov.38,39 Klinickými príznakmi sú chronický mukopurulentný nosový výtok, epistaxis a mandibulárna lymfadenopatia. Pri rinoskopickom vyšetrení sú pozorované zápalové procesy nosovej sliznice.40
Diagnostika je založená na izolácii a identifikácii aspergilov z biologického materiálu a na dôkaze typických septovaných hýf v tkanivách odobratých biopsiou alebo sekciou.39
Na invazívnu lokálnu liečbu s 90%-nou úspešnosťou je vhodný enilkonazol aplikovaný 2x denne p. o. v dávke 10 mg/kg po dobu 14 dní.38 Friend a kol.41 odporúčajú výplach sínusov 1% roztokom klotrimazolu.
Kandidóza
Kandidóza patrí medzi zriedkavé infekcie psov a mačiek. Príčinou jej vzniku je kvasinka Candida albicans, prirodzený komenzál nazofaryngu, gastrointestinálneho aparátu a vonkajších pohlavných orgánov, ktorá ako oportunisticky patogénny mikroorganizmus spôsobuje lokálne alebo systémové invázie vnútorných orgánov. Pri kandidových dermatitídach psov boli izolované tiež Candida parapsilosis a Candida guilliermondii.42 Atakuje predovšetkým sliznicu alebo vlhké a mäkké oblasti kože. Vyskytuje sa u oslabených zvierat alebo mláďat. Predispozíciou infekcie je narušenie integrity sliznice, prolongovaná liečba antibiotikami a imunodeficiencia. Pri orálnej forme, ktorá sa prejavuje ulceratívnym pseudomembranóznym zápalom ústnej dutiny, môžu byť zasiahnuté aj ezofágus a žalúdok.39 V ústnej dutine sú zisťované biele alebo sivé krusty s tendenciou spájať sa do rozsiahlych pásov ohraničených zapálenou sliznicou. Pozorované sú na okraji pyskov, bukálnej sliznici a na jazyku. Kožná infekcia sa manifestuje folikulitídou. Lézie sú vlhké a červené s erozívnou zónou. Vyskytujú sa tiež vezikuly a papuly pokryté bielymi, niekedy nahnedlými krustami. Pri diseminovanej forme môžu byť postihnuté pľúca, srdce, obličky, placenta a ostatné orgány. Najčastejšou infekciou je vaginálna kandidóza charakterizovaná bielymi alebo krémovými zmenami a bielym povlakom na sliznici pošvy.43
Diagnóza sa stanovuje vyšetrením zoškrabov z proliferujúceho epiteliálneho tkaniva, alebo bioptátov zo zmenených častí sliznice a kože, v ktorých sa potvrdzujú kvasinkovité bunky a pseudohýfy. Pri systémových infekciách sa diagnostikuje spravidla po nekropsii kultivačným a histopatologickým vyšetrením orgánov. Na potvrdenie infekcie môžu tiež poslúžiť imunodifúzny a latex aglutinačný test používané v humánnej medicíne.39 Medzi pomerne rýchle a citlivé moderné metódy identifikácie patogéna patrí PCR-REA (reštrikčná enzýmová analýza), umožňujúca presné určenie pôvodcu infekcie.42
Terapia sa zabezpečuje lokálnym, alebo p. o. podávaním nystatínu (15 000 m. j. v 8hodinových intervaloch). Pri chronickej kandidóze sa na lokálnu liečbu odporúčajú prípravky na báze klotrimazolu a natamycínu. Ketokonazol a itrakonazol podávaný p. o. v priebehu štyroch týždňov je efektívny pri systémových infekciách.39

Záver
Obdobie leta a jesene predstavuje ideálne podmienky pre rast a rozmnožovanie zoofilných mikromycét.1 Psy a mačky, ktoré často vytvárajú spoločnosť človeku, ako aj rôzne faktory (makro- a mikroklimatické podmienky, migrácia zvierat, zdravotný status zvieraťa) zvyšujú riziko výskytu mykotických infekcií nielen u zvierat, ale aj u ich majiteľov. Vzájomná spolupráca humánnych a veterinárnych lekárov je predpokladom pozitívnej prognózy vývoja infekcie a nastolenia cielenej terapie.

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu vedy a techniky prostredníctvom finančnej podpory č. APVT-20-024104.

Literatúra:
1. Cafarchia C., Romito D., Sasanelli M., Lia R., Capelli G., Otranto D. The epidemiology of canine and feline dermatophytoses in Southern Italy. Mycoses 2004;47(11-12):508-513.
2. Mancianti F., Rum A., Nardini S., Corozza M. Extracellular enzymatic activity of Malassezia spp. izolates. Mycopathologia 2001;149(3):131-135.
3. Gedek B. Kompendium der medizinischen Mykologie. Verlag Paul Parey; Berlin und Hamburg, 1980:395.
4. Cabanes F.J. Dermatophytes in domestic animals. Rev Iberoamer Micol 2000;17: 104-108.
5. Olivares R. A. C. Ringworm infection in dogs and cats. (24-Jun-2003), In: Carmichael L. (Ed.). Recent advances in canine infectious diseases. Publisher: www.ivis.org., Ithaca, New York, USA.
6. www.pet.doc.ws
7. Sparkes A. H., Gruffydd-Jones T. J. Epidemiological and diagnostic faetures of canine and feline dermatophytosis in the United Kingdom from 1956 to 1991. Vet Rec 1993;133:57-61.
8. Peano A., Rambozzi L., Gallo M.G. Development of an enzyme-linked immunosorbant assay (ELISA) for the serodiagnosis of canine dermatophytosis caused by Microsporum canis. Vet Dermatol 2005;16(2):102-107.
9. Moriello K. A., DeBoer D. J. Efficacy of griseofulvin and itraconazole in the treatment of experimentally induced dermatophytosis in cats. J Am Vet Med Assoc 1995;207(4):439-444.
10. Allen D. G., Pringle J. K., Smith D. Handbook of Veterinary Drugs. J. B. Lippincott Company; Philadelphia, 1993:678.
11. Guillot J., Malandain E., Jankowski F., Rojzner K., Fournier C., Touati F., Chermette R., Seewald W., Scenker R. Evaluation of the efficacy of oral luferunon combinated with topical econazole for the management of dermatophytosis in catteries. Vet Rec 2002;150(8):714-718.
12. Colombo S., Cornegliani L., Vercelli A. Efficacy of itraconazole as a combined continuous/pulse therapy in feline dermatophytosis: preliminary results in nine cases. Vet Dermatol 2001;12(6):347-350.
13. De Hoog G. S., Bowman B., Graser Y. et al. Molecular phylogeny and taxonomy of medically important fungi. Med Mycol 1998;36(Suppl. 1):52-56.
14. Buranovský J., Drga J. Lekárska mykológia (Úvod do lekárskej mykológie a laboratórna diagnostika pre praktické cvičenia). Martin; LF Univerzity Komenského v Martine, 1983:58.
15. Gupta A. K., Kohli Y., Batra R. In vitro activities of posaconazole, ravuconazole, terbinafine, itraconazole and fluconazole against dermatophyte, yeasts and non-dermatophyte species. Med Mycol 2005;43(2):179-185.
16. Patterson A. P., Frank L. A. How to diagnose and treat Malassezia dermatitis in dogs. Vet Med 2002:612-622.
17. Mauldin E. A. Malassezia dermatitis in the dog: A retrospective histopathological and immunopathologival study of 86 cases (1990-95). Vet Dermatol 2002;7(8):191-202.
18. Dorogi J. Pathological and clinical aspects of the diseases caused by Malassezia species. Acta Microbiol Imunolog Hungarica 2002;49(2-3):363-370.
19. Bond R., Fergusson E. A., Curtis C. F., Craig J. M. Factors associated with elevated cutaneous Malassezia pachydermatitis populations in dogs with pruritic skin disease. Small Anim Pract 1996;37:103-107.
20. Plant J. D., Rosenkratz W. S., Griffin C. E. Factors associated with a prevalence of high Malassezia pachydermatitis numbers on dog skin. JAVMA 1992;201:879-882.
21. Gerds-Grogan S., Dayrell-Hart B. Feline cryptococcosis: A retrospective evaluation. J Am Anim Hosp Assoc 1997;33:118-122.
22. Giofriddo J. R. Feline systemic fungal infections. Vet Clin North Am Small Animal Pract 2000;30:1029-1050.
23. Buergelt C. D. Cryptococcosis in cats. Vet Med 2001;96:187-194.
24. Lappin M. R. Infections diseases. In: Nelson R. N., Couto C. G. Small Animal Internal Medicine. 2nd ed. St. Louis; Mosby, 1998:1309-1311.
25. Mikiciuk M. G., Fales W. H., Schmidt D. A. Successfull treatment of feline cryptococcosis with ketoconazole and flucytosine. J Am Anim Hosp Assoc 1990;26(2):199-201.
26. Medleau L., Greene C. E., Rakich P. M. Evaluation of ketoconazole and itraconazole for treatment of disseminated cryptococcosis in cats. Am J Vet Res 1990;51:1454-1458.
27. Gurney J. W., Conces D. J. Pulmonary histoplasmosis. Radiology 1996;199(2):297-306.
28. Goldman M., Johnson P. C., Sarosi G. A. Fungal pneumoniasis: The endemic mycoses. Clinics in Chest Med 1999;20:507-519.
29. Sherding R. Pulmonary mycoses. In: World small animal veterinary association – World Congress – Vancouver 2001.
30. Kerl M. E. Update on canine and feline fungal diseases. Vet Clin Small Anim 2003,33(4):721-747.
31. Wheat L., Witt J. Histoplasmosis in Veterinary medicine. www.miravistalab.com
32. Arceneaux K. A., Taboada J., Hosgood G. Blastomycosis in dogs: 115 cases (1980-1995). J Am Vet Med Assoc 1998;213(5):658-664.
33. Legendre A. M., Rohrbach B. W., Toal L., Rinaldi M. G., Grace L. L. Jones J. B. Treatment of blastomycosis with itraconazole in 112 dogs. J Vet Intern Med 1996;10(6):365-371.
34. Dunbar M jr., Pyle R. L., Boring J. G., McCoy C. P. Treatment of canine blastomycosis with ketoconazole. J Am Vet Med Assoc 1983;182:156-157.
35. Krawiec D. R., McKiernan B. C., Twardock A. R., Swenson C. E., Itkin R. J., Johnson L. R. Use of amphotericin B lipid complex for treatment of blastomycosis in dog. J Am Vet Med Assoc 1996;209:2073-2075.
36. Bartsch R., Greene R. New treatment of coccidiomycosis. Vet Forum 1997;14:50-52.
37. Sharp N. J. H., Sullivan M., Harvey C. E., Webb T. Treatment of canine nasal aspergilosis with enilconazole. J Vet Inter Med 1993;7:40-43.
38. Lane J. G., Clayton-Jones D. G., Thoday K. L., Thomsett L. R. The diagnosis and treatment of Aspergillus fumigatus infection of the frontal sinuses and nasal chambers of the dog. J Small Anim Prac 1974;15:79-87.
39. Carter G. R. Major Infectious Diseases of Dog and Cats (Listed Alphabetically) – Part 1 (A through D). (25-Jan-2005) In: A Concise Guide to Infectious and Parasitic Diseases of Dogs and Cats. G. R. Carter (Ed.)., Publisher: www.ivis.org.,Ithaca, New York, USA.
40. Tomsa K., Glaus T. M., Zimmer C., Greene C. E. Fungal rhinitis and sinusitis in three cats. J Am Vet Med Assoc 2003;222(10):1380-1384.
41. Friend E. J., Williams J. M., White R. A. S. Invasive treatment of canine nasal aspergilosis with topical clotrimazole. Vet Rec 2002;151:298-299.
42. Moretti A., Posteraro B. Boncio L., Mechelli L., De Gasperis E., Agnetti F., Raspa M. Diffuse cutaneous candidiasis in a dog. Diagnosis by PCR-REA. Rev Iberoam Micol 2004;21:139-142.
43. Van Cutsem J., Rochette F. Mycoses in domestic animals. Jansen Research Fundation, 1991:96-97.

Adresa autora:
MVDr. Eva Čonková, PhD.
Ústav farmakológie
Univerzita veterinárskeho lekárstva
Komenského 73
041 81 Košice
Slovenská republika

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *